Môj rod je zmiešaný a cestovateľský, ako obvykle v stredoeurópskom priestore býva. Rodina je krajansky, nábožensky aj politicky rôznorodá. Prajné súžitie odlišných názorov a postojov mi vštepilo hodnoty slobodného myslenia a spolupatričnosti.

Rodina z matkinej strany – z evanjelického Hargašovského rodu pochádza z myjavských kopaníc, kde môj prastarý otec pochádzal z roľníckej rodiny. Neskôr sa vysťahoval do Ameriky a už ako americký Slovák sa pred 1. svetovou vojnou vrátil s už tam narodenými deťmi. Počas vojny ako Štefánikov súkmeňovec z Myjavska bol jeho legionárom a bojoval za slovenské idey. Uviazol na východnom ruskom fronte a spolu s bielogvardejcami sa musel prebojovať do Vladivostoku. Odtiaľ ich americká vojnová loď Generál Grant (na fotografii) odviezla okolo Južnej Ameriky do talianskeho Terstu. Týmto obídením Zeme sa stalo to, že sa z vojny vrátil až v roku 1922. Neskôr pôsobil v súdnictve.

Jeho syn Ján (môj starý otec, narodený v St. Louis) sa podieľal na výstavbe železnice na Myjave, potom sa vrátil do Spojených štátov a späť. Pôsobil ako súdny tajomník v Trnave. V čase 2. svetovej vojny bol odoslaný pod politický dozor do Leopoldovskej väznice. V roku 1948 vzhľadom k vtedajšiemu režimu mal problémy s určením občianstva, ktoré mu nechceli priznať. Avšak s ohľadom na zákaz cestovania mu ho nakoniec uznali.

Ďalšia vetva rodu z maminej strany – Gerecovská – pochádza z východu, z Muránskej dlhej lúky, kde prastarý otec bol zlievačom a smaltovačom v Coburgových závodoch. Pri ich sťahovaní do Trnavy išiel s nimi. Tam jeho dcéra Margaréta (moja stará mama) vyštudovala Obchodnú akadémiu a pôsobila na riaditeľstve Coburgových závodov (po roku 1948 Strojsmalt Trnava). Neskôr pôsobila na okresnom súde.

Rodina otca – obe ďalšie vetvy – katolícke pochádzajú z Vrútok, kde pôsobil môj starý otec Július Štekláč ovplyvnený ľavicovými myšlienkami z vrútockého železničného depa. Bol predvojnovým členom komunistickej strany, mal silné demokratické sociálne cítenie. To sa ako učiteľ snažil šíriť. Jeho osobné myšlienky zasiahlo po roku 1968 normalizačné vylúčenie jeho syna (môjho otca) z komunistickej strany. Demokratickým ľavicovým myšlienkam však zostal verný.

Rodina jeho manželky Heleny Koósovej pochádza rovnako z Vrútok, predtým podľa dostupných údajov z maďarsko-rakúskych hraníc Uhorskej monarchie. Obaja starí rodičia boli učitelia. S ohľadom na vtedajšiu dobu, precestovali a žili v mnohých obciach Slovenska, kde zakladali a viedli školy a škôlky. Nakoniec sa usadili v Čadci, kde starý otec pôsobil ako riaditeľ základnej školy a jeho manželka ako riaditeľka škôlky. Tu žili až do sklonku života.

Obaja moji rodičia vyštudovali Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, predtým mama Gymnázium v Trnave, otec Strednú priemyselnú školu jadrovej fyziky v Prahe. Otec pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Prírodovedeckej fakulte. V pohnutých udalostiach roku 1968 mu bolo takzvaným normalizačným konaním ukončené členstvo v komunistickej strane, čo limitovalo jeho ďalšiu profesionálnu kariéru. Snažil sa teda žiť aj mimopracovnými aktivitami a športom. Mamka pôsobila ako stredoškolská profesorka na Gymnáziu v Trnave, neskôr na Gymnáziu Grösslingova v Bratislave (vtedajšie Gymnázium Alexandra Markuša na ul. Červenej armády). Celý svoj život obetovala rodine, najmä svojim trom deťom a vyučovaniu študentov.